Osobnosti Slovenskej kynológie: Pavol Lupták

  • Home
  • Osobnosti Slovenskej kynológie: Pavol Lupták

Pavol Lupták – Chovateľská stanica Mit-Šah

Pavol Lupták sa narodil v roku 1912 na strednom Slovensku, v meste Ružomberok, kde do roku 1934 aj žil so svojou rodinou.

Pôvodným povolaním bol polygraf – tlačiar, ale život mu napĺňalo neuveriteľné nadšenie pre chov psov. V rodnom Ružomberku založil už v roku 1929 chovnú stanicu s chráneným názvom „Mit-Šah“ a začal chovať nemecké ovčiaky. Chránený názov chovateľskej stanice mal byť pôvodne iný ako ho poznala, respektíve pozná odborná kynologická verejnosť. Pavol Lupták si pôvodne vybral názov chovnej stanice inšpirovaný knihou Jacka Londona Biely tesák, ale tento názov už mala zapísaný iná chovná stanica, preto sa rozhodol, že svoju chovateľskú stanicu pomenuje podľa územnej časti ležiacej neďaleko od Ružomberka, kde často chodieval so svojimi psami na vychádzky – Mit-Šah. Toto rozhodnutie však nijako neovplyvnilo skutočnosť, že psi z jeho chovateľskej stanice „Mit-Šah“ sa stali žiadanými aj za hranicami Československa.

Choval však aj nemecké dogy farebnej variety harlekýn. Keďže sa mu nemecké dogy s nekupírovanými ušnicami nepáčili – podľa jeho slov: „To impozantnej hlave dogy uberalo na ušľachtilosti…“, rozhodol sa spolu so svojím bratom, ktorý bol vyučený holič, že podľa vzoru nemeckých chovateľov budú psy kupírovať. Pripravili si potrebné nástroje, psíka s použitím éteru prispali, ušnice vydezinfikovali alkoholom, atramentovou ceruzou nakreslili budúci tvar ucha a holičskou britvou zvyšok ušnice odrezali. Keďže výsledok bol nad ich očakávanie, začali v blízkom, ale aj vzdialenejšom okolí kupírovať ďalšie plemená – boxerov, dobermanov a niekoľko ďalších plemien.

Prioritou chovu Pavla Luptáka však boli nemecké ovčiaky. Založil vlastnú plemenu knihu, na základe ktorej vytváral štvorgeneračné preukazy o pôvode psa a medzi československými chovateľmi si vytvoril významné postavenie.

Koncom roku 1934 sa Pavol Lupták aj s rodinou presťahoval z rodného Ružomberka do Bratislavy, kde v mestskej časti Vrakuňa kúpil rodinný dom, v ktorého záhrade vybudoval na tú dobu špičkový psinec. Veterinárnu starostlivosť nad jeho zvieratami prevzal MVDr. Imrich Topor, ďalšia významná osobnosť kynologického života na Slovensku. Po usadení v Bratislave sa už chovu iných plemien nevenoval, ale celé svoje chovateľské úsilie vložil do skvalitnenia chovu nemeckého ovčiaka.

V čase 2. svetovej vojny svoju chovateľskú a kynologickú činnosť musel obmedziť, ale po ukončení vojny, akoby nabral nový dych, plný elánu a entuziazmu, takým príznačným pre svoju osobu, sa spolu s kpt. Jánom Magálom, MVDr. Rudolfom Švecom, MVDr. Imrichom Toporom, Jozefom Režným a Františkom Križanom pustil do položenia základov organizovanej kynológie, cieľavedomého chovateľstva a organizovania výstav psov na Slovensku.

Koncom 50. rokov minulého storočia absolvoval v kynologickom výcvikovom stredisku československej armády v Grabštejne u kpt. Vokouna výcvikový kurz pre civilných výcvikárov – chovateľov, kde získal ďalšie odborné kynologické vedomosti. V polovici 50. rokov ako člen skúšobnej komisie, v spolupráci s predsedom skúšobnej komisie kpt. Štefanom Jančárom (vtedajší náčelník Výcvikového strediska služobných psov Verejnej bezpečnosti v bratislavskej Mlynskej doline), ďalším členom skúšobnej komisie MVDr. Danielom Stankom (pôvodom Slovák dlhodobo žijúci v Prahe, významný posudzovateľ exteriéru psov, majiteľ chovateľskej stanice „Astronaut“), usporiadali v Mlynskej doline 551 prvé skúšky pre rozhodcov posudzujúcich exteriér psov. Medzi adeptmi boli dnes už nebohí páni – Emil Komárek, Vladimír Putiš, Jozef Režný a aj dnes známy Dušan Barlík, kynológ večne sršiaci životným optimizmom a autor niekoľkých kynologických knižných publikácii.

Po chovateľskej stránke Pavol Lupták úzko spolupracoval predovšetkým s českými chovateľmi – Karlom Všolkom, Evženom Šimečkom, Dr. Vilémom Eisom, ale aj so slovenskými chovateľmi, najmä so Štefanom Portašom – chovateľská stanica „z Bratislavy“, Antonom Diamantom z Trnavy – chovateľská stanica „Spiegelsaal“.

Začiatkom 60. rokov minulého storočia na základe chovateľských úspechov oslovili Pavla Luptáka ozbrojené a bezpečnostné zložky s cieľom vytvoriť zmluvu o spolupráci, ktorej náplňou bolo dodávanie šteniat a predpripravených mladých psov pre ďalší výcvik a služobné využitie. Takto sa do služieb vtedajšej Verejnej bezpečnosti a Pohraničnej stráže dostalo nespočetné množstvo nemeckých ovčiakov pochádzajúcich z chovateľskej stanice „Mit-Šah“.

(Na chovateľskej stanici pohraničnej stráže v Malackách sme v roku 1972 mali tri chovné sučky z chovateľskej stanice Pavla Luptáka, Nelu Mit-Šah, Riu Mit-Šah a Siu Mit-Šah. Všetky tri boli vynikajúce matky – v pamäti mi utkvela najviac Nela Mit-Šah, ktorá bola matkou úspešného J vrhu, kde obzvlášť vynikal pes Judo z PS, ktorý patril k najlepším pátracím psom na pohraničnej rote v Záhorskej Vsi – zo spomienok Mgr. Petra Nevolného).

Avšak ani modernejšiu športovú kynológiu jedince pochádzajúce z chovateľskej stanice „Mit-Šah“ neobišli a na popredných celoštátnych súťažiach sme sa mohli stretnúť so psami pochádzajúcimi z tejto úspešnej chovateľskej stanice (ako príklad uvádzam účastníka Majstrovstiev ČSSR z roku 1965 Gero Mit-Šah, psovoda Rudolfa Kárneho).

(Prvú sučku nemeckého ovčiaka s ktorou som úspešne zložil skúšku z výkonu som mal z chovateľskej stanice Mit-Šah – zo spomienok Petra Pokorného bývalého rozhodcu pre posudzovaniu výkonu psov a člena Ústrednej kynologickej rady na Slovensku).

Už v tej dobe si Pavol Lupták plne uvedomil, že slovenský chov nemeckých ovčiakov si udrží dobrý genofond predovšetkým striktným výberom povahovo a exteriérovo kvalitných psov s dobrou genetikou, pochádzajúcich z krajiny pôvodu nemeckého ovčiaka, a preto vo svojom chove často využíval jedincov importovaných zo zahraničia, alebo za dobrými plemenníkmi cestoval aj mimo územia Slovenska. Medzi psov, ktoré odchoval (a boli spravidla v jeho majetku), výraznejšou mierou ovplyvnili chov nemeckého ovčiaka na Slovensku tieto zvieratá:

BODO III. Mit-Šah ČKJ/26132 po rodičoch: otec Bodo Mit-Šah SPKP/296, matka Cari z Torca SPKP/402 ZV1
LIDO Mit Šah ČKJ/40728 po rodičoch – o: Goto v. Dornrosche weg, m: Jerka Mit-Šah (o: Eros z Vratislavska m: Bella Mit-Šah)

Najviac využitým bol však importovaný pes, ktorý v tej dobe zanechal po sebe nespočetné množstvo kvalitných potomkov výborného typu, vlkošedej farby a požadovaných povahových vlastností – ACHMED vom Haus Berlín, ČKSP 4151/63/66, SVV1, 5JLRV5, výborný, Krajský víťaz, o: Fred vom Falkenbruch, m: Elma vom Haus Rauch. Tento plemenník zanechal v chove niekoľko desiatok chovných jedincov. Medzi hádam najúspešnejších patril Egon z I vanky pri Dunaji majiteľa Dušana Barlíka. Bol to vlkosivý pes silnej stavby tela, výraznej hlavy a pevného chrbta, ktorý mal urobené všetky pracovné skúšky aké sa v tom čase dali urobiť. Tento pes hral v 36-tich filmoch (napríklad Červené víno, a pod.) Ale určite nemôžeme zabudnúť ani na legendárny vrh S v chovateľskej stanici „z Trinácky“ pána Vladimíra Putiša z Košíc, z ktorého bol najznámejším Sokol z Trinácky.

(Achmed vom Haus Berlín položil aj jeden zo základných kameňov chovu v chovateľskej stanici Pohraničnej stráže v Malackách, osobne som bol v roku 1972 pripúšťať služobnú sučku jeho synom Erosom z Ivanky pri Dunaji, ktorý bol v majetku dnes už nebohého rozhodcu pre výkon a exteriér nemeckých ovčiakov pána Emila Komáreka z Bratislavy. Eros z Ivanky pri Dunaji bol vynikajúci v povahe a na svojho brata Egona sa nesmierne podobal – zo spomienok Mgr. Petra Nevolného). Okolo dôvodov ukončenia uplatnenia Achmeda v. Haus Berlin v československom chove koluje viacero verzií. Zlé jazyky tvrdia, že ho Pavol Lupták predal aj s preukazom pôvodu na pretekoch či výstave v Budapešti a pretože cena bola privysoká a aby nemusel zaplatiť dane, povedal, že ho odcudzili. Niektorí, ešte žijúci pamätníci však tvrdia, že Achmed bol skutočne v Budapešti odcudzený, no pravdu sa už asi nikdy nedozvieme. Jedno je však isté, že Achmed v. Haus Berlín ovplyvnil chov nemeckého ovčiaka veľmi pozitívne.

Ešte v 70. rokoch minulého storoèia bola chovateľská stanica „Mit-Šah“ veľmi aktívna, produkovala veľké množstvá exteriérovo a povahovo kvalitných psov, ktoré vlastnili významné osoby hospodárskeho, politického ale aj kultúrno-spoločenského života.

Pavla Luptáka si vážila nielen odborná, ale aj laická kynologická verejnosť. Vystupoval vždy distingvovane, s patričnou nonšalantnosťou, výbornou verbálnou i neverbálnou komunikáciou. Jeho vzhľad a vystupovanie ho zaraďovalo medzi pánov vyššej spoločnosti, hoci on sám bol veľmi skromný, pracovitý a húževnatý človek so skvelým psičkárskym srdcom, vždy ochotný pomôcť. Tak ako každý úspešný človek mal svojich priaznivcov, ktorí si jeho prácu a um vážili, ale aj odporcov, ktorí o ňom šírili lži a nepravdy typu: „Nedokáže ani vycvičiť psa, je len obchodník so psami“, a podobne.

Bohužiaľ, relevantnosť pozitívnych slov potvrdiť nevieme, ale ani nevieme vyvrátiť lži a nepravdy. Jedno je však isté – odkaz, ktorý Pavol Lupták približne tri týždne pred svojím úmrtím povedal priateľom na výstave v Povode (okr. Dunajská Streda): „Ja tu ostanem naveky…“, sa skutočne naplnil jeho kynologickou činnosťou v prospech nás všetkých, za čo mu môžeme len a len poďakovať.

Pavol Lupták umrel v roku 1984 v Bratislave, vo veku 72 rokov a je pochovaný v urnovom hájiku Martinského cintorína v Bratislave. Autor: Mgr. Juraj Štaudinger Zdroje:
Spomienky: Dušana Barlíka, Mgr. Petra Nevolného,Petra Pokorného
Foto: archív autor, archív Dušan Barlík, Peter Nevolný, Peter Pokorný