Spracoval: Juraj Štaudinger

Služobná kynológia horskej služby sa datuje na začiatok šesťdesiatich rokov minulého storočia, keď vo vysokohorských oblastiach bývalého Československa si horskí záchranári čoraz častejšie uvedomovali potrebu mať dobre vycvičeného lavínového psa, ktorý by im uľahčil a urýchlil hľadanie a nájdenie človeka, ktorý je zasypaný v lavíne a potrebuje ich pomoc. Aj v tomto prípade si človek ako najvyšší tvor živočíšnej ríše na pomoc povolal svojho najdávnejšieho a najvernejšieho priateľa, ktorý nikdy nesklamal – PSA. A tak po získaných informáciách zo zahraničia sa vedenie horskej služby vo Vysokých Tatrách rozhodlo, že zadováži psov, ktorých budú používať na horskú záchranu. Z Českej republiky boli dovezené dva psy menom Abaj a Boj plemena škótsky ovčiak – kólia, ktoré boli pridelené horskému záchranárovi Ladislavovi Vyšnému z Vysokých Tatier. Situácia však bola komplikovanejšia ako to na prvý pohľad vyzeralo, horským záchranárom chýbala akákoľvek metodika na výcvik lavínového psa a o skúsenostiach s výcvikom už ani nehovoriac. Kólie, hoci boli niekoľko krát použité na hľadanie lavínou zasypaných ľudí vôbec neboli úspešné a ich snaha na lavíništi pracovať bola minimálna. Nevhodnosť respektíve nemožnosť použitia lavínových psov sa horským záchranárom potvrdila, keď zo Slavkovského štítu vo Vysokých Tatrách padla lavína a na lavínové pole boli privedené dva služobné psy. Tieto však boli z pešieho transportu tak unavené, že neboli schopné žiadneho hľadania. Z toho teda vyplynul záver, že pokiaľ nebudú psy na lavínové pole prepravované vrtuľníkom je v ťažkom vysokohorskom teréne Tatier zbytočné nasadzovať lavínového psa. Použitie lavínových psov tak malo nie veľmi dobrý začiatok, ktorý horských záchranárov vôbec nepresvedčil o tom, že lavínový pes je vhodným prostriedkom na pomoc pri hľadaní lavínou zasypaných ľudí. Ešte horší koniec zastihol dve kólie „lavínových psov Abaja a Boja“, ktoré sa voľne preháňali po tatranských lesoch, rana z poľovnej zbrane neminula, bola presná a rýchla. Ani tieto prvotné a smutné začiatky kynológie horských záchranárov našťastie neodradili od idey mať lavínového psa horského záchranára z Vysokých Tatier Štefana Závackého. V jeho myšlienke ho utvrdila udalosť z roku 1963 keď vo Veľkej Studenej doline padla lavína BRANA a Štefan Závacský pomocou sondy našiel nezvestnú osobu, ktorej čas úmrtia bol cca 40 až 60 minút pred samotným nájdením. Štefan Závadský si vtedy sám pre seba povedal „mať tak dobrého psíka ten človek mohol ešte žiť“. A tak po mnohých presviedčaniach nadriadených nakoniec Štefan Závadský cestuje vlakom z Popradu do Prackovíc v Českej republike do chovateľskej stanice Federálnej správy Zboru národnej bezpečnosti s úmyslom doniesť odtiaľ dve šteniatka nemeckých ovčiakov. Prvé prekvapenie bolo, keď mu vtedajší veliteľ chovateľskej stanice SNB povedal, že mu môžu poskytnúť len jedno šteniatko. A tak cestu z Prackovíc do Vysokých Tatier už Štefan Závadský neabsolvuje sám ale spoločnosť mu robí takmer celočierny dvojmesačný nemecký ovčiak UDO SNB.

(preukaz sl. psa UDO SNB – Foto archív Š. Závodský) Prvé výcvikové kroky Štefana Závadského boli na základe vlastných skúseností z výcviku, takýto lavínový výcvik však nebol koncepčný a pes nebol schopný označovať presné miesto zdroja šírenia pachu. Toto bolo aj napriek tomu, že Štefan Závadský bol absolvent poddôstojníckej školy psovodov Pohraničnej stráže v Libejoviciach a ako psovod odslúžil celú základnú vojenskú službu na „karlovohradecku“. O to viacej si však uvedomoval fakt o potrebe absolvovať špecializovaný kurz lavínových psov niekde v alpských krajinách kde s výcvikom lavínových psov majú bohaté skúsenosti. Oficiálnym listom teda požiadal Ústredný výbor Československého zväzu telesnej výchovy a športu pod ktorý Horská služba patrila, aby bol vyslaný do kurzu na výcvik lavínových psov do Rakúska. V tomto kurze získal UDO SNB Štefana Závadského najvyššiu skúšku medzinárodne označenú ako „C“. Spoločne s kolegom horským záchranárom Wolfgangom Bergerom z Krkonôš boli vyslaní do kurzu k mestečku Insbruk do oblasti Lisec, kde získali prvé odborné a cenné rady ako cvičiť a pripravovať lavínového psa na výkon záchranárskych prác.

(prvý sprava Wolfgang Berger s Udom SNB v kurze v Rakúsku rok 1967 foto: Š. Závadský) K väčšiemu rozmachu výcviku a použitiu služobných psov horských záchranárov došlo až po vážnej lavínovej tragédii na Kubínskej holi v roku 1968, keď pes našiel a označil približne po dvoch dňoch posledného nezvestného študenta no bohužiaľ už nebohého. Po tejto nešťastnej udalosti Štefana Závadského požiadal dobrovoľný člen horských záchranárov Ján Križenecký z Dolného Kubína, či by pomohol s prípravou služobných psov na vyhľadávanie osôb zavalených lavínou. Ján Križenecký mimo toho, že bol dobrovoľným členom Horskej služby a predsedom oblasti Orava bol aj zanieteným zväzarmovským kynológom. Boli zakúpení najskôr traja služobní psi Dolf, Demon a Dixi, ktorí boli rozmiestnení v jednotlivých oblastiach Horskej služby:
pre oblasť Trangoška v Nízkych Tatrách bol pridelený služobný pes Dixi psovodovi Pavlovi Vengerovi
pre oblasť Orava bol pridelený služobný pes Demon Ivanovi Križeneckému ( syn Jána Križeneckého )
Stredisko lavínovej prevencie Jasná v Nízkych Tatrách dostalo prideleného pre psovoda Ing. Ladislava Milana služobného psa Dolfa
Ďalším služobným psom bol pes Agbar, ktorý bol pridelený do oblasti Vrátna v Malej Fatre. V tom istom roku teda v roku 1968 horskí záchranári ako aj dobrovoľní horskí záchranári a pracovníci Strediska lavínovej prevencie z Jasnej založili „Kynologický klub Horskej služby“, ktorý zastrešoval horských záchranárov – kynológov. Členom klubu bol aj Ján Callo z Ružomberka, ktorý mal absolvovaný výcvikový kurz Zboru národnej bezpečnosti určený pre výcvikárov Zväzarmu vo výcvikovom stredisku Býchory, okres Kolín.

(Ján Callo a služobný pes Boro, Jaromír Hochmal, ? ? ? Marian Matušek a Bojar,rok 1976, foto archív) Ján Callo a Štefan Závadský boli niekoľko rokov aj inštruktormi pre výcvik lavínových psov Horskej služby. Klub ďalej spolupracoval s kynológmi Verejnej bezpečnosti, armádnymi kynológmi, zväzarmovskými kynológmi ale aj so zahraničnými kynologicko – záchranárskymi organizáciami, poľským GOPR, nemeckým Bergwacht, Bergrettungsdienstu, Bulharskou spasateľnou službou. Klub vypracoval podľa vzorov z alpských krajín, ale s prispôsobením na podmienky Československa metodiku výcviku lavínových psov. Kynologický klub Horskej služby organizoval v priebehu jedného kalendárneho roka minimálne tri kolektívne kurzy výcviku lavínových psov, z toho boli dva krátkodobé a jeden dlhodobý výcvikový kurz lavínových psov. Tieto kurzy boli najčastejšie organizované v oblasti Smrekovice, Ždiarskej doliny a Popradského plesa. V jednom z prvých kurzov vo Vysokých Tatrách v roku 1974 boli účastníci nasledovní psovodi Horskej služby: Michal Daňo, Ján Weiner st., Ján Weiner ml., Zdeno Sedlačko, Ján Križenecký, Pavol Venger, inštruktorom bol Štefan Závadský. V začiatkoch bol „Kynologický klub Horskej služby“ začlenený pod „Komisiu lavínovej prevencie Horskej služby“, v tejto dobe boli vypracované „Stanovy služobnej kynológie Horskej služby“, ktorých prílohy tvorili metodické pokyny kynologickej činnosti Horskej služby, skúšobný poriadok ale aj poplachový plán psovodov. V tomto období bol kynologický klub Horskej služby v súlade s organizačnou štruktúrou IKAR-u premenovaný a zaradený ako „Kynologická subkomisia Horskej služby“ pod Strediskom lavínovej prevencie v Jasnej Nízkych Tatrách. Výcvik služobných psov bol zameriavaný na zvyšovanie náročnosti na výkon a dĺžku hľadania, zvyšovanie počtu hľadania zasypaných osôb ale aj na transport psovoda a psa na lavínové pole pomocou vrtuľníka v takzvanom „podvese“. Podves znamená to, že psovod so psom, ktorí sú ustrojení v transportných popruhoch sú pomocou karabín naviazaní cca 15 m pod vrtuľníkom na horolezeckom statickom lane a takto sú prenesení z heliportu na miesto určenia. Výhodou takéhoto transportu je to, že pes nie je fyzicky vyčerpaný niekedy aj z viachodinového presunu na lavínové pole a tak dokáže dlhšie a sústredenejšie hľadať, ďalej je presun na lavínové pole oveľa rýchlejší a tak sa niekoľkonásobne zvyšuje šanca na záchranu ľudského života. V ďalšom období bolo zakúpených viacero služobných psov pre potreby horských záchranárov či už z chovateľskej stanice SNB v Prackoviciach alebo od civilných chovateľov, ale aj z chovateľskej stanice Pohraničnej stráže v Malackách, pretože práve tu mal Štefan Závadský osobný a priateľský kontakt s mjr. Františkom Rosíkom, s ktorým spolupracoval aj v rámci projektu pri šľachtení Československého vlčiaka. V rámci plemennej príslušnosti boli snahy o etablovanie rôznych plemien ako francúzky ovčiak – briard, slovenský kopov, bernardín alebo newfoundland , no skúsenosti z výcviku ukázali, že najvhodnejším bol nemecký ovčiak. V roku 1973 sa do činnosti klubu zapojili aj psovodi Horskej služby TANAP-u a psovodi Horskej služby z Českej republiky. V roku 1974 pri spadnutej lavíne zo Sedla pod Skokom do Mengusovskej doliny vo Vysokých Tatrách služobný pes Udo SNB psovoda Štefana Závadského našiel a označil približne 50 cm pod vrstvou snehu osobu, ktorú sa záchranárom na horskej chate podarilo oživiť, tento človek bol následne prevezený do popradskej nemocnice kde mu bola poskytnutá lekárska starostlivosť a do dnešného dňa žije, teda za svoj život môže ďakovať služobnému psovi Udovi SNB a jeho psovodovi Štefanovi Závadskému z Horskej služby vo Vysokých Tatrách.

(Štefan Závadský a UDO SNB na lavínovom poli v Mengusovskej doline kde spolu zachránili ľudský ŽIVOT v roku 1974, foto: Š. Závadský)

Tabuľka nájdených osôb psami horskej služby do roku 1998

Psovod	pes	oblasť	nájdené osoby	nebohé	živé
Štefan Závadský	UDO SNB	Vysoké Tatry	8	7	1
Marián Matušek	Bojar	Malá Fatra	4	4	0
Marián Matušek	Lab SNB	Malá Fatra	2	2	0
Marián Tonkovič	Bony	Vysoké Tatry	4	4	0
Miroslav Gerik	Bary	Nízke Tatry – sever	3	3	0
Miroslav Gerik	Brejk	Nízke Tatry – sever	1	1	0
Ladislav Milan	Dolf SNB	St. lavínovej prevencie	2	2	0
Ladislav Milan	Norbo	St. lavínovej prevencie	1	1	0
Štefan Strachan	Beno	Vysoké Tatry	2	1	1
Pavol Venger	Eros	Nízke Tatry – juh	4	1	3
Ján Weiner	Ilan	Nízke Tatry – sever	1	1	0
Pavol Jackovič	Buk	Vysoké Tatry	1	1	0
Dezider Gajdoš	Centa	Veľká Fatra	1	1	0
Karel Novák	Gero I	HS ČR	1	0	1
Karel Novák	Gero II	HS ČR	1	0	1
J. Macek	Eda	HS ČR	1	1	0
Milan Krajčí	Sago	Západné Tatry	1	1	0
Milan Krajčí	Dan	Západné Tatry	1	1	0
Peter Matoš	Dude	Nízke Tatry – sever	1	0	1
		Celkom	40	32	8

(prevzaté z knihy L. Milana – Výcvik a nasadenie záchranného psa) K významným medzníkom, ktoré poukázali na potrebu výcviku služobných psov na vyhľadávanie aj v ruinách bola medzinárodná záchranárska akcia v meste Leninakan ( dnes Gyurmi) v Arménsku, na ktorej sa psovodi Horskej služby v dňoch 11. – 15.12.1988 zúčastnili ako členovia Československého záchranárskeho tímu. Vedúcim výpravy kynológov bol Štefan Závadský, ktorý na akciu spomína takto:
„bola to náročná akcia ,ktorá si vyžiadala 50.000 ľudských obetí….Večer pred odletom mi zavolali z Prah,y že ráno odlieta z pražského letiska Ruzyň lietadlo, ktoré bude mať medzipristátie v Poprade kde psovodov Horskej služby priberie a bude letieť do Jerevanu. Ráno bolo na letisku pripravených šesť psovodov Horskej služby: ja ako vedúci kynologickej skupiny, Marian Tonkovič so služobným psom Bony z Tiesňavy , Štefan Strachan s Benom, Pavol Jackovič s Bukym, Milan Krajčí a Sago, Miroslav Gerig s Brejkom, Jozef Teniak s Billom. V lietadle nás už čakali kolegovia z Banskej záchrannej služby v Kladne vedení Stanislavem Neradem a skupina lekárov z Prahy vedená MUDr. Iljom Chocholoušom celkom teda skupina tvorila 52 ľudí, šesť služobných psov, šesť ton materiálu pre nás a humanitárna pomoc. Po prílete do Jerevanu koordinátor záchranných prác rozhodol, že budeme ďalej prepravení lietadlom do Leninakanu, keď sme už mali pol lietadla naložené materiálom, koordinátor rozhodol že letieť budú záchranári z USA a my pôjdeme autobusmi. Po príchode do Leninakanu sme mali dve možnosti ubytovania, buď si rozložíme stanový tábor alebo využijeme niektorú z ešte zemetrasením nezničených budov. Našli sme budovu v centre, bol to hotel. Prezrel ho statik z Banskej záchrannej služby Kladno, ktorý vyhodnotil objekt ako relatívne bezpečný a tak sme sa zložili v jedálni, ktorá sa na pár dní stala naším útočiskom, dnes už viem, že bezpečným. Záchranárom z Kladna sa podarilo v jedálni spojazdniť aj elektriku tak sme mali v našom dočasnom domove aj svetlo. Po zložení sme si urobili krátku poradu, z ktorej vyplynula zásadná úloha: Československá záchrana skupina ostane ako jeden celok, skupinu rozdelia Československí koordinátori tak, aby v každej Československej skupine bol aspoň jeden psovod Horskej služby. Takto sme začali aj prehľadávať katastrofou zničené mesto. Našli sme viacero obetí no bohužiaľ už len nebohých!“

(časť skupiny kynológov nasadených na živelnej katastrofe v roku 1988 v Arménsku, zľava: Marián Tonkovič, Milan Krajči, Pavol Jackovič, Štefan Závadský foto archív Š. Závadský)

(služobný pes Bony z Tiesňavy Mariana Tonkoviča pri prehliadke rumoviska v Leninakane,v roku 1988 foto Š. Závadský) Československá republika aj takto pomohla minimalizovať následky katastrofy zemetrasenia v Arménsku. V 90. rokoch „Kynologická subkomisia Horskej služby“ prechádza systémovými organizačnými zmenami, z jej radov sa odčlenili psovodi Horskej služby z Českej republiky a taktiež psovodi z oblasti Vysoké Tatry a zakladajú svoj vlastný oddiel kynológov horskej služby. Samotná „Kynologická subkomisia Horskej služby“ mení svoj názov na „Brigádu lavínových a pátracích psov Horskej služby“ (BLPP HS) vedúcim brigády sa stáva dlhoročný horský záchranár a psovod Marian Matušek – náčelník oblasti Malá Fatra – Vrátna.

(Marián Matušek so služobným psom Bojarom na lavínovom poli v roku 1976, foto archív. M. Matušek) Tak ako už názov nového stavovského združenia hovorí „lavínových a pátracích psov“ horskí záchranári nevykonávajú výcvik už len v lavíne ale aj na základe skúseností z Arménska alebo z pátracích akcii vo voľnom teréne, ktorých bolo približne 70 % z celkového počtu, ale výcvik služobných psov je zameriavaný aj na výcvik vyhľadávania v ruinách a voľnom teréne. V tejto dobe teda presne v roku 1992 aj na základe empirických skúseností členovia Brigády lavínových a pátracích psov Horskej služby podľa vzoru alpských krajín vypracovali „Metodický list“, ktorého obsah tvoria kapitoly o:
– Výbere psovodov a služobných psov pre horskú záchranu
– Skúšobný poriadok
– Organizácia a náplň školení
– Výcvik poslušnosti a ovládateľnosti
– Špeciálny výcvik
– Zásady použitia služobných psov
– Náuka o lavínach, záchrana z lavíny

Prílohami tohto metodického usmernenia sú smernice na:
– Výber, ustajnenie, výživa, hygiena a preprava služobného psa ako aj jeho choroby a prevencia pred nimi
– Výcvik lavínového psa na hľadanie nezvestných
– Príručka na školenie cvičiteľov Horskej služby
– Päť fáz výcviku služobného psa na hľadanie v lavíne Skúšobný poriadok je urobený ako trojstupňový a je urobený od jednoduchšieho k zložitému, toto sa týka nielen cvikov poslušnosti a obratnosti ale predovšetkým špeciálnych záchranárskych cvikov, ktoré sa členia na hľadanie v lavíne a hľadanie vo voľnom horskom priestore. Každý služobný pes horských záchranárov bol jedenkrát v roku spravidla to bolo na dlhodobom kurze preskúšaný a pridelenú skúšku musel obhájiť alebo si ju zvýšiť. Preskúšanie vykonávali pre cviky poslušnosti a obratnosti – inštruktor poslušnosti, pre cviky špeciálnych záchranárskych cvikov inštruktor špeciálnych záchranárskych cvikov a vedúci družstva psovodov. Školenia – kurzy, ktorých sa psovodi zo služobnými psami zúčastňovali boli tri v roku, na jar, na jeseň a jedno zimné školenie. Psovodov do kurzov zvolávalo prostredníctvom náčelníkov jednotlivých oblastí Stredisko lavínovej prevencie v Jasnej, kurzy mali stanovené presné metodické plány z určením počtu hodín výučby k jednotlivým tézam, ktoré boli rozdelené na teoretické a praktické. Praktické tézy boli vykonávané tak aby boli čo najviacej priblížené praxi. Horskí záchranári boli a sú členmi združenia Medzinárodnej komisie alpskej záchrany (IKAR), kde v roku 1994 v Slovinsku bola pri lavínovej skupine založená podskupina lavínových psov, ktorej zakladateľmi boli Marian Matušek Slovensko, Hainy Maly – Nemecko, Hans Runcik – Rakúsko, Peter Roggi- Švajčiarsko, táto skupina si dala za cieľ zjednotiť metodiku lavínového vyhľadávania a o rok neskôr táto podskupina lavínových psov vo Švajčiarsku zjednotila metodiku pátrania vo voľnom teréne v ďalších rokoch sa vždy určili nosné témy súvisiace s kynologickou záchranou. V roku 1997 bolo stretnutie podskupiny lavínových psov IKAR-u na Slovensku v Jasnej, na tomto stretnutí sa zúčastnilo 17 štátov a preberala sa metodika výcviku služobných psov na vyhľadávanie mŕtvolných pachov. Jedným z hlavných lektorov za Slovenskú republiku bol starší referent špecialista Odboru kynológie Prezídia Policajného zboru por. Ing. Roman Tatarko. Slovenská republika bola v tomto smere už v značnom predstihu, pretože už v roku 1995 vtedajší vedúci BLPP HS Marian Matušek uzatvára za horských záchranárov zmluvu s Odborom kynológie Prezídia Policajného zboru o vzájomnej spolupráci, v ktorej je zakotvená stať o tom, že Odbor kynológie PPZ poskytne psovodom Horskej služby metodiku ako aj odbornú a praktickú pomoc pri výcviku psov cvičených na vyhľadávanie mŕtvolného pachu a kostrových pozostatkov. Od tejto doby sú do kurzov Horskej služby vysielaní aj psovodi Policajného zboru, ktorí sa zúčastňujú aj ostrých pátracích akcií s Horskou službou.

(psovod Prezídia Policajného zboru so služobným psom Sirt Polícia ako účastník zimného výcvikového kurzu lavínových psov Horskej služby v roku 1999, foto : archív J. Štaudinger) Medzi najrozsiahlejšie spoločné ostré pátracie akcie Policajného zboru a Horskej služby patrila určite pátracia akcia z 18.3.1995 kde pod lavínou v doline „Parichvost“ v Západných Tatrách došlo k zasypaniu občanov Českej republiky Josefa Vavrouška a jeho dcéry Petry Vavrouškovej. Jozefa Vavrouška našiel a označil už v krátkom čase služobný pes Dan z oblasti Západné Tatry psovoda Milana Krajčího, na miesto nešťastia bol pomocou vrtuľníka dopravený aj ďalší služobný pes Horskej služby avšak situácia na lavínovom poli nebola úplne optimálne vyhodnotená a čelo lavíny bolo stanovené o dvesto až tristo metrov vyššie čo vlastne neumožnilo úspešné použitie služobného psa, pretože pes nebol uvádzaný v miestach kde sa obeť nachádzala. Telo nezvestnej Petry nevedeli dlho horskí záchranári v lavíne nájsť. Situáciu sťažovali aj nepriaznivé poveternostné podmienky, ktoré na lavínové pole v doline „Parichvost“ naviali ďalšiu asi dvojmetrovú vrstvu ťažkého snehu. Zásadný obrat nastal približne po štyroch týždňoch, keď sa na miesto nešťastia v peknom slnečnom počasí po troch hodinách šliapania na lyžiach opatrených šliapacími pásmi a s použitím snežníc dopravili traja psovodi so služobnými psami. Dvaja psovodi starší referenti služobnej kynológie Odboru kynológie Prezídia Policajného zboru so služobnými psami Danom Polícia Slovakia a Dan z Kopaníc špecialistami na vyhľadávanie mŕtvolných pachov a horský záchranár Marian Matušek so služobným psom Lab SNB. Ako prvý bol na vyhľadávanie uvedený služobný pes Lab SNB, ktorý po veľmi krátkom vyhľadávaní začal intenzívne označovať miesto, kde po odkrytí snehovo – ľadovej masy v hĺbke cca 1,5 metra bolo nájdené telo nezvestnej Petry. „So svojimi lavínovými psami som našiel celkovo šesť nezvestných osôb, ktoré zomreli pod lavínou ale nemal som to šťastie aby som našiel aspoň jedného živého, pretože to bolo, je a bude poslanie horských záchranárov – zachraňovať ľudské životy“. (zo spomienok Mariana Matušeka)

(Marian Matušek a služobný pes Lab SNB v roku 1995) K hromadnému nasadeniu služobných psov horských záchranárov došlo aj 20.07 1998, keď na východnom Slovensku v obci Jarovnice došlo k prírodnej katastrofe. Z malej nenápadnej riečky Malá Svinka sa zrazu stala krutá povodňová rieka, ktorá ničila všetko na čo natrafila. Táto povodeň si vyžiadala 58 ľudských životov a horským záchranárom sa pomocou služobných psov podarilo nájsť sedem nebohých obyvateľov tejto obce. „Medzi chlapmi z horskej som prežil nejaký ten piatok či už v kurzoch alebo na pátracích akciách v horách a dovolím si s čistým svedomím povedať : Sú ochotní pre záchranu ľudského života obetovať to najcennejšie čo majú, vlastný život, sú to jednoducho hrdinovia „ ( Juraj Štaudinger) V roku 2002 sa vyplývajúc z podmienok a celosvetových trendov v jasnej kontinuite s legislatívou Európskej únie Národná rada Slovenskej republiky uzniesla na zákone číslo 544/2002 Z. z. a schválila Zákon „o Horskej záchrannej službe“. Tento zákon ustanovil zriadenie, postavenie a úlohy Horskej záchrannej služby. Zriadená Horská a záchranná služba ako štátna príspevková organizácia je priamo napojená na štátny rozpočet ako príspevková organizácia prostredníctvom rozpočtovej kapitoly Ministerstva vnútra SR, jej sídlo je vo Vysokých Tatrách. Úlohy, ktoré Horská záchrana služba plní sú jasne stanovené v zákone číslo 544/2002 Z. z. avšak v priebehu ďalších rokov až po súčasnosť bolo potrebné prijať viaceré legislatívne opatrenia. Preto bol aj tento zákon viackrát novelizovaný. Tieto novelizácie sa týkali aj nových úloh mimo iného aj na úseku služobnej kynológie, pretože vyplývajúc z bežnej praxe je oblasť záchrany ľudského života v horách a na ťažko dostupných miestach s použitím služobných psov iná, špecifická a odlišná od iných druhov záchranárskej kynológie. Služobnú kynológiu organizačne zastrešuje Školiace stredisko, jej riadenie vykonáva vedúci kynológ Horskej záchrannej služby, ktorý metodicky riadi, koordinuje a usmerňuje činnosť psovodov v jednotlivých oblastiach. Organizuje výcvikové kurzy, vedie evidenciu služobných psov a zastrešuje celkovú činnosť služobnej kynológie. Od 1.1.2008 sú horskí záchranári v zmysle Zákona číslo 315/2001 Z. z. „o Hasičskom a záchrannom zbore“ prijatí do služobného pomeru a sú zamestnaní v štátnej službe. V rámci organizačnej štruktúry Horskej záchrannej služby bola systemizovaná od roku 2003 funkcia vedúceho kynológa a do tejto bol ustanovený dlhoročný psovod horskej služby z Vysokých Tatier mjr. Ladislav Gardošík . V tej dobe bol prepracovaný skúšobný poriadok a boli vypracované nové metodické usmernenia súvisiace s výkonom preskúšania služobných psov a organizovaním výcvikových kurzov. V súčasnosti sa služobná kynológia horských záchranárov riadi „Pokynom riaditeľa Horskej záchrannej služby číslo 23 z 20. 12. 2012 o kynologickej činnosti Horskej záchrannej služby“, prílohou číslo jedna je prepracovaný skúšobný poriadok, kde aj naďalej prioritu zohrávajú špeciálne pachové práce ako sú vyhľadávanie v lavíne a vyhľadávanie vo voľnom horskom alebo inom teréne, túto činnosť hodnotí komisia inštruktorov výcviku Horskej záchrannej služby menovaná vedúcim kynológom. Psovod so služobným psom je na preskúšaní hodnotený podľa výkonnostných stupňov:
A (základný výcvik, základný stupeň) Psovod so psom môže získať stupeň A najskôr v 12 mesiacoch veku psa.
B (pokročilý výcvik, pokročilý stupeň)
C (zdokonaľovací výcvik, najvyšší stupeň)
CW (nadstavbový výcvik, opakované potvrdenie najvyššieho stupňa) Po odchode mjr. Ladislava Gardošíka do výsluhového dôchodku v roku 2010 bol do funkcie vedúceho kynológa Horskej záchrannej služby ustanovený por. Bc. Ján Žiška, ktorý úspešne nadväzuje na činnosť svojich predchodcov. Vďaka jeho osobnému nasadeniu a entuziazmu bol spracovaný dokumentárny film s názvom Na hrane – Posledná nádej 2, v ktorom zakladajúci činovníci služobnej kynológie horských záchranárov, diváka hovoreným slovom zasvecujú do tajov, histórie a súčasnosti horskej záchranárskej služobnej kynológie. V súčasnej dobe majú horskí záchranári 30 služobných psov, 19 psovodov profesionálov Horskej záchrannej služby a sedem zmluvných psovodov – dobrovoľných horských záchranárov.