Vladimír Putiš sa narodil 20. mája 1920 v Bobrove (Kyjevská oblasť bývalého Sovietskeho zväzu). Do Košíc prišiel ako dvadsaťročný v roku 1940. „Bol vyučený drogista čo v dnešnom ponímaní znamená lekárnik, pracoval na Univerzite veterinárneho lekárstva v Košiciach ako zriadenec, ktorý pomáhal pri ošetrovaní a starostlivosti o zvieratá a preto že veľmi pekne maľoval a jeho technika písmo-maliarstva bola nezameniteľná – často vypomáhal v aranžérskej dielni UVL Košice. V priestoroch školy dodnes môžeme nájsť na rôznych tabuliach a tablách oznamy písané jeho rukou“ – zo spomienok MVDr. Juraja Freya z Pezinka.
V roku 1949 spolu s niekoľkými ďalšími nadšencami založil Miestnu organizáciu kynologickej jednoty a stal sa jej prvým predsedom. Bol držiteľom chráneného názvu chovateľskej stanice „z Trinácky“, ktorú dlhé roky veľmi dobre poznali a dodnes poznajú všetci priaznivci pracovného typu nemeckého ovčiaka. Celkovo odchoval asi do 300 šteniat nemeckých ovčiakov. Veľmi známym sa stal pes z jeho chovateľskej stanice a to Sokol z Trinácky, ktorý bol synom známeho Achmeda von Haus Berlin, ktorý bol v majetku Paľa Luptáka z Bratislavy – Vrakune, vlastne celý S vrh z Trinácky bol veľmi dobrej povahy a v dobrom type. Samotný Sokol bol, ako šteňa predaný do Lučenca nejakému železničiarovi, kde bol vo veku jedného roku vykúpený pre bezpečnostné zložky a následne pridelený pre výkon služby do Žiliny. Soran z Trinácky bol v majetku pána Ivana Daňa z Košíc – zo spomienok MVDr. J. Freya, I. Daňa.
Napriek tomu, že sa svojou celoživotnou chovateľskou a kynologickou činnosťou nezmazateľne zaradil medzi ortodoxných „ovčiačkárov“, jeho prvým psom bola kólia menom Alah, ktorú úspešne využíval v inštruktorskej práci s mladými, začínajúcimi psovodmi. Až druhým psom bola chovateľský veľmi úspešná sučka nemeckého ovčiaka Sáca, na ktorej odchoval svoj prvý vrh. Medzi ďalšími psami, ktorí „PUTKO-vi“, ako ho familiárne nazývali priatelia prirástol k srdcu a svojím spôsobom ovplyvnil chov nemeckého ovčiaka predovšetkým v teritóriu východného Slovenska bol: ARRY z Podšeřína, nar. 29. 2. 1952, ZV1, bonitácia 4435, výška 59,5 cm, váha 34 kg, dĺžka 68 cm, otec Riša z Ladislavova, matka Agáta ze Sluneční stráne , ktorého posudok bol: Malý dostatočne silný pes s dobrým chrbtom a dostatočným zauhlením končatín. Doporučený na sučky so slabšou povahou (publikácia UV Svazarmu Nemecký ovčák rok vydania 1957, autor Karel Všolek).
Počas svojej aktívnej kynologickej činnosti bol viackrát ocenený a získal skoro všetky vyznamenania Zväzarmu a Slovenského zväzu drobnochovateľov. V materskom klube zastával okrem funkcie predsedu Miestnej organizácie Košice – Anička aj funkcie hospodára a inštruktora výcviku. Bol rozhodcom z výkonu a od roku 1972 rozhodcom pre posudzovanie exteriéru plemena nemecký ovčiak. V roku 1954 bol ustanovený do funkcie krajského poradcu chovu nemeckých ovčiakov. V rokoch 1953 – 1964 člen Ústredného výboru Zväzarmu, v rokoch 1969 – 1971 člen odbornej kynologickej komisie pri Ústrednom výbore Slovenského zväzu drobnochovateľov. V rokoch 1968 – 1970 predseda klubu chovateľov nemeckého ovčiaka.
Vladimír Putiš bol telom i dušou kynológom, obetavý a veľmi pracovitý, mimoriadne rád sa venoval deťom a mládeži. Pri chovateľských i výcvikových akciách venoval účastníkom ceny, ktoré sám vytvoril a kde uplatnil svoju zručnosť – náhubky pre psov, širokú paletu nádherných upomienkových predmetov, plakety, medaily a podobne.
Je šťastie, že na Slovensku je ešte niekoľko kynológov, ktorí s Vladimírom Putišom úzko spolupracovali a pri mojej bádateľskej činnosti mi nesmierne pomohli s rôznymi spomienkami na takého významného človeka akým „PUTKO“ určite bol a ja vám niektoré prinášam.
„S Vladom Putišom som úzko spolupracoval, niekoľko psov a sučiek som mu uchovnil a často som sním chodil na železničnú stanicu do Košíc poslať psov novým majiteľom, museli sme chodievať peši lebo psa do električiky nezobrali, tak sme šteniatko dali do drevenej bedne, túto sme naložili na vozík a išli sme na železnicu, takto sme do Lučenca poslali aj Sokola z Trinácky“ – zo spomienok MVDr. Juraja Freya.
„Bol to prvý a snáď jediný člove, ktorý mi vysvetľoval ako má byť správne zauhlený nemecký ovčiak predovšetkým v hrudnej partii a prízvukoval, že najdôležitejšia je funkčnosť pohybového aparátu pretože nemecký ovčiak je klusák a ak je zauhlený málo alebo veľmi ovplyvnilo by to jeho samotnú funkčnosť pohybu a to by bol problém – toto sa udialo v osemdesiatich rokoch na výstave v Košiciach“ – zo spomienok ÚPCH NO Mgr. Ivana Kočajdu.
„Asi okolo roku 1972 mi Vlado Putiš poslal z Košíc do Bratislavy v drevenej bedni jednu sučku s tým, aby som ju nakryl mojím chovným psom Egonom z Ivanky pri Dunaji, krytie prebehlo v poriadku sučku na druhý deň Egon ešte prekryl a ja som ich nechal trocha z Egonom v záhrade aby si ešte spolu pobehali po chvíli som ich privolal a čo to nevidím sučka bola celá špinavá ja som ju trocha vyhrešil a sučka nelenila preskočila bránku a zmizla, darmo som ju volal, darmo hľadal no sučky nebolo. Dal som aj inzerát do denníku Pravda s tým, že nálezcu odmením sumou 1000 korún a našťastie sučka sa našla, pekne som ju vykúpal naložil do drevenej bedne a poslal vlakom späť do Košíc Vladovi“ – zo spomienok Dušana Barlíka z Nitry.
„Bol som asi 12-ročný chlapec a strašne som túžil mať vlastného psa ani neviem ako na cvičáku na Aničke som sa spoznal z Vladimírom Putišom a tento mi za sumu 100 korún predal vycvičenú 10-ročnú Korinu z Parské vinice. Bol som strašne šťastný, ale za niekoľko dní som zistil, že vlastne čo budem cvičiť už vycvičeného psa, ktorý super poslúcha, no prišiel som na to, že Korina neovláda povel štekaj, tak som sa rozhodol, že ju to naučím. Skoro dva týždne som ju to učil a podarilo sa – hrdo som prišiel na Aničku postavil som sa do radu cvičiacich a všetkým som ukázal ako Korina vie na povel zaštekať, zožal som veľký potlesk a samotný Vlado Putiš ma veľmi pred ostatným pochválil a to bola pre mňa veľmi veľká odmena“ – zo spomienok Ivana Daňa z Košíc.
„Boli sme raz na výstave asi v Košiciach, Vladko Putiš bol rozhodcom v kruhu robil kontrolu a siahol psovi pod chvost, aby skontroloval semenníky, postavil sa a zakričal veď ten pes nemá vajcia a v tom mu majiteľ kľudným hlasom odpovedá ale veď to je suka“ – zo spomienok Jána Udiča z Prešova. Vladimír Putiš zomrel dňa 24. 12. 1988 vo veku 68 rokov. Na základe výsledkov celoživotnej práce so psami sa však jeho meno nezmazateľne zapísalo do dejín slovenskej kynológie. Mgr. Juraj Štaudinger Použité zdroje:
- web stránka KK Anička Košice
- Nemecký ovčák Karel Všolek
- fotografie z archívov pánov J. Udiča, D. Barlíka,
- spomienky pánov Dr. J. Freya, Mgr. I. Kočajdu, D. Barlíka, J. Udiča, I. Daňa